Mil veces lo he pensado y algunas veces lo he dicho ya: no hay que temer la uniformidad y la monotonía. La pasmosa facilidad de comunicaciones, los ferrocarriles, el telégrafo y el teléfono, que llevan a escape mercancías y personas de un extremo a otro de la tierra, y que transmiten y comunican el pensamiento y la palabra con la rapidez del rayo, no logran aún, ni lograrán nunca, identificarnos, desteñirnos, digámoslo así, y hacer que perdamos el sello característico de casta, lengua, nación y tribu que cada cual tiene. Se diría que para precavernos contra el roce, que pudiera limar y pulir las diferencias, nos armamos instintivamente de una virtud conservadora de lo castizo que persiste en el fondo, aunque superficialmente desaparezca.
Lo que llaman ahora high-life, o dígase aquella parte de la sociedad más rica, elegante y empingorotada, nos parece que debe ser cosmopolita, y sin embargo no lo es. Hombres y mujeres hablan en francés tan bien y a veces mejor que en español. Algunos chapurrean además la lengua inglesa y hasta la alemana. Cuando leen algo leen libros extranjeros porque de los indígenas se aburren, sin que nos empeñemos en dilucidar aquí si con razón o sin ella. Los caballeros, como no carezcan de metales preciosos o de los signos que los representan, se hacen traer de Londres trajes, caballos y coches, y las señoras se hacen traer de París vestidos y tocados. La cocina francesa hace que la española se olvide o se pervierta. Y por último, la costumbre del veraneo rara vez lleva a sus castillos y quintas a nuestros elegantes de ambos sexos, sino se los lleva a Francia, a Suiza, a Inglaterra, o a más hiperbóreas regiones. Cuando la guita es corta y no puede esparciarse el cimbel, debe volar por lo menos hasta Biarritz.
Pues bien: con todo eso, y a pesar de todo eso, nuestra high-life sigue siendo tan española como en lo antiguo, y no necesita el autor de comedias y de novelas, a fin de conservar el color local y nacional de sus personajes, buscarlos bajo las ínfimas capas sociales, o ir por ellos a las Batuecas o a los más esquivos, alpestres y recónditos lugares. | Tisíckrát som už nad tým premýšľal a párkrát som to aj povedal: netreba sa báť jednotvárnosti a monotónnosti. Ohromujúce možnosti komunikačných prostriedkov, železnice, telegraf a telefón, ktoré ostošesť prevážajú tovar a ľudí z jedného konca sveta na druhý a ktoré prenášajú a odovzdávajú myšlienku a slovo rýchlosťou blesku, nás ešte nedokázali a ani nedokážu urobiť rovnakými, menej ľudskými, keď už to máme tak povedať, a obrať nás o charakteristický znak rodu, jazyka, národa a kmeňa, ktoré každý má. Dalo by sa povedať, že aby sme sa vyhli treniu, ktoré by mohlo obrúsiť a vyleštiť rozdiely, inštinktívne sa ozbrojujeme schopnosťou uchovať to najrýdzejšie, ktorá zotrváva na dne, hoci na povrchu ju nevidieť. Takzvaná high-life, alebo povedzme, že tá najbohatšia, najelegantnejšia a najsnobskejšia spoločenská skupina, zdá sa nám, že by mala byť kozmopolitná, a napriek tomu to tak nie je. Muži a ženy hovoria po francúzsky tak dobre, niekedy až lepšie ako po španielsky. Niektorí okrem toho ako-tak po anglicky a dokonca po nemecky. Keď niečo čítajú, čítajú zahraničné knihy, pretože naše domorodé ich nudia, nebudeme sa tu pokúšať objasňovať, či právom alebo nie. Páni, ak im nechýbajú drahé kovy alebo symboly, ktoré ich reprezentujú, nechávajú si z Londýna privážať obleky, kone a koče, a dámy z Paríža šaty a klobúky. Vďaka francúzskej kuchyni sa na španielsku zabúda alebo už nie je tým, čím bývala. A nakoniec, zvyk tráviť leto v letoviskách našich elegantných oboch pohlaví len zriedkakedy vedie na ich zámky alebo vily, ale skôr do Francúzska, Švajčiarska, Anglicka alebo ešte viac na sever. A keď je hlbšie do vrecka a vtáčik sa nemôže zabávať, ako by chcel, musí letieť aspoň do Biarritzu. Nuž teda: vďaka tomu všetkému a napriek tomu všetkému, naša high-life je stále taká španielska ako kedysi a komik ani románopisec na zachovanie lokálneho a národného koloritu svojich postáv ich nepotrebuje hľadať v najnižších sociálnych vrstvách, alebo ísť za nimi až do Zapadákova či na tie najneprístupnejšie, najvyššie a najodľahlejšie miesta.
|